Strach ako súčasť žitia...

V spoločnosti je skutočne veľmi veľa problémov. Niektoré sa nás dotýkajú priamo, iné nie. Ako starneme, učíme sa starať len a len o seba, cudzie problémy neriešime. Ani tie celospoločenské, rieši ich len úzka skupinka ľudí – voláme ich aktivisti. Niekedy na nich nadávame, občas ich aj oceňujeme a chválime. Občas.

Nedokázala som zbabelo nič nevidieť, nepočuť, a tak som začala písať. Občan.račan.sk bol začiatok. Čím viac som bola nahnevaná, tým rýchlejšie bol článok na svete. Strach ako prejav úplne normálny som pocítila na úradoch, v bežnej komunikácii, tu na sídlisku medzi ľuďmi, všade, kde som sa ocitla, som ho cítila. Bol zažratý všade, okolo - v nás.

Idú najkrajšie sviatky v roku, všetci si prajeme zdravie, šťastie, prajeme si všetko naj naj. Klišééé. Posielame chladné sms, dopredu napísané mail kecy, pomaličky ani nik s nikým nekomunikuje, tak normálne. Asi máme strach. Všetci hovoríme, ako nemáme čas, ale stále vysedávame pred TV. Pracujeme nenormálne veľa alebo vôbec. Máme strach o prácu, o financie, o názor, o zdravie, rodinu. Načo toto všetko píšem, asi preto, že nemám strach. Nie, mám, som normálna, ale cítim, že strach nás všetkým zväzuje, ničí.

Spomínam si na jednu ženu, ktorú som náhodou stretla pri riešení vody na sídlisku Šajby. Neznámu a tajomnú. Táto žena tiež nemala strach povedať nahlas svoj názor, presadzovať záujmy šajbárov, o ktorých nik ani nezakopol. Vedela, že bude sama, že sa nebude mať o koho oprieť. Vedela, že protivníci nebudú spať, dobre si uvedomovala, že jej rovný a čestný postoj nik neocení. Tušila, že vo voľbách ju negatívne články poškodia. Napriek tomu, že ju to ranilo, nebránila sa, nevysvetľovala. Vo svojich názoroch na problémy v Bratislave zostala rovná, neuhla, aj keď si uvedomovala, že cielená medializácia ju politicky pochová. Problémy vždy riešila tak, že sa na ne sa dívala komplexne, nepripúšťala zvýhodnenie jednej skupiny na úkor druhej. Jej meno je Ing. Zuzana Dzivjáková.

Za to, že v mojom okolí zostalo ešte zopár ľudí, čo nemajú strach fakt, ďakujem. Ale je ich stále menej a menej.

Dagmar Gelingerová