Moja úloha je pre mňa jasná

Moje meno je Dagmar Gelingerová, mám 50 rokov, bývam v Bratislave Rači a 25 rokov žijem na malom sídlisku Pri Šajbách.

O komunálnu politiku som sa nikdy nezaujímala a po pravde som fakt vôbec netušila, čo všetko budem musieť urobiť, prekonať, napísať a tiež vykomunikovať, aby som dokázala zmeniť, čo i len maličkosť vo svojom okolí. Taktiež som nič také neštudovala, aby ma to pripravilo na túto činnosť. Je tiež pravda, že moje hľadanie trvá 20 mesiacov bez prestávky a za ten krátky čas, som tiež veľa vecí pochopila. Hlavne podstatu tohto nikdy nekončiaceho boja s inštitúciami, firmami, úradníkmi, likvidátormi, neprajníkmi, právnikmi, obyvateľmi............. a že všetko sa nekonečne vlečie a moja energia a môj entuziazmus nevyriešia všetky nedostatky sveta.

Zo začiatku to bolo len o tom, vybojovať niečo pre skvalitnenie svojho okolia. Niekde sa predsa musí začať. Táto predstava nevydržala dlho, postupne som pochopila, že bez podpory nás všetkých, čo tu žijeme, nedosiahnem nič, bez aktívnych a slušných ľudí sa nič nezmení. Za podporu im ďakujem. To, že ma prakticky na našom sídlisku každý pozná je fakt, už len preto, že venčenie môjho veľkého psa poslednú dobu trvá veľmi dlho, ľudia ma zastavujú, pýtajú sa na rôzne veci, žiadajú ma o pomoc. Uvedomujem si, že som na začiatku, cesta je dlhá, plná nástrah. Nie je moja ambícia, aby sme my obyvatelia súperili medzi sebou, išli si tzv. po krku, nechcem rozlišovať ľudí na takých a onakých, to je strata času a energie. Ale tiež vyhovieť všetkým sa nedá a taktiež sa musím vyrovnať s poznatkom, že pre niektorých budem nepriateľ číslo 1.

Každý má predsa právo na svoj názor, pre mňa je podstatné „prinútiť“ ľudí, aby sa začali zaoberať vecami verejnými, informovali sa, žiadali, ale aj aktívne pomáhali, keď to treba, priložili ruku k dielu.

Priestor na komunikáciu by sa mal vytvoriť na miestnom zastupiteľstve v Rači. Mal by sa vybudovať vzťah občan – poslanec – starosta. AKO TO VYZERÁ V PRAXI? Viackrát som mala možnosť sa tohto divadla zúčastniť, bohužiaľ, realita je dosť krutá. Poväčšine je občan vystresovaný zo situácie, ktorú rieši, je unavený a zdrvený a vytrvalo hľadá, na koho sa má obrátiť o pomoc, radu, informáciu. Nevie komu čo má povedať, od koho čo čakať. Nie je vyškolený rétor a tak sa snaží prekonať trému. Nik ho neinformuje, ako to bude prebiehať. Dostáva sa k slovu v bode „Rôzne“. Ak prežije potupné hlásenie sa o slovo (niekedy to trvá aj 5 min.), prekoná odsúhlasenie poslancami, či vôbec bude môcť niečo povedať, tak to povie. Či sa niečo začne riešiť, to sa nedozvie. Povinná jazda vypočuť je splnená, ostáva čakať. Dokedy? Nik to nevie, počúva prísľuby, prázdne slová. Tento postup vo mne vyvolával pocit absolútnej bezmocnosti, nedôležitosti, navodzuje pocit ... „takto to predsa nemá vyzerať...!!! Tí ľudia sú tu pre nás! Mali by sa snažiť pomôcť!“

Táto divadelná fraška je okorenená ešte tým, že miestni poslanci prakticky človeka nevidia. Aj keby chceli, sú otoční chrbtom, počujú len hlas občana vzadu.

Tento poznatok ma utvrdil v tom, že je najvyšší čas miestne zastupiteľstvo sprístupniť verejnosti, žiadne osobné návštevy, ale elektronická komunikácia, rýchly a praktický kontakt s ľuďmi je dôležitý. Tak isto je dôležité, aby občan vedel komunikovať o probléme najprv s poslancami, mal vykomunikovaný postup, ako daný problém riešiť, aká stratégia bude potrebná. Rozhodne sem nepatria invektívy, nevraživosť. I keď moja skúsenosť je iná, slová, ktoré som si nechtiac vypočula práve na jednom zo zastupiteľstiev citujem „nechaj ich, nech sa baby vykecajú, oni sa unavia a dajú časom pokoj“.... hovoria za všetko.

Ale aby som nevyvolala dojem, že za všetko viním miestny úrad alebo poslancov, starostu, nedajbože magistrát alebo ????, odpovedám – určite nie. Za všetky nedostatky sme zodpovední všetci my občania, čo pripustíme, aby sa nič neriešilo, nekontrolovalo, neopravovalo, mlčíme alebo nadávame na každého a na všetkých, ale prakticky stále očakávame, že nebudeme musieť robiť nič. Zaoberáme sa len sami sebou. Nezáujem, apatia, strach, lenivosť, arogancia – to je sprievodca svetom. Každý, kto to teraz číta, si povie, „...baba nás núti pracovať, tú voliť nebudem, radšej sa na to vykašlime, seďme do noci v práci, doma, v krčme, pri PC, veď to niekto za nás urobí“... Kto je ten niekto??? Kto bude mať peniaze, kto bude mať čas, chuť, zmluvu? Podnikateľ, poverená inštitúcia ?

Veľakrát si hovorím, že aj keď všetko bude fungovať na 100%, všetky zmluvy budú dodržané, faktúry preplatené, vždy bude mať rozhodujúce slovo človek, bez jeho aktivity, vízie to nepôjde. Podľa toho ako problémy bude vedieť odprezentovať, prepojiť ľudí a celý aparát úradníkov a inštitúcií, podľa toho to jeho okolie bude vyzerať.

Chyba je v nás v našom myslení. Nie je možné očakávať, že len peniaze, protekcia, právnici, známosti všetko vyriešia. Treba vidieť, cítiť človečinu, počúvať a pomáhať, dívať sa okolo seba a byť pracovitý.

Rendez ako sa familiárne pomenúva naša oblasť je akoby rozdelený na nový a starý svet. Zvyky a problémy sú diametrálne odlišné, ale v niečom aj podobné. Často sa nevieme prepojiť, nakoľko práve Šajby sa javia ako štát v štáte. Uvedomujem si, že spolupráca je nutná.

Len zatiaľ nie je s kým.

Pár problémov, ktoré treba riešiť a sú aktuálne pre celý Rendez a sú až chronicky známe:

-        bezbariérový prístup do všetkých úradov,

-        podporovať komunitné centrá, poskytovať voľnočasové aktivity a služby pre širokú verejnosť,

-        zverejňovať všetky dokumenty z komisií, miestnej rady a zastupiteľstva na internete,

-        zabezpečiť transparentnosť v prípade veľkých návrhov a zmien (developerské projekty),

-        rozširovať pouličnú zeleň, zabezpečiť pravidelné kosenie trávy a orez stromov, vyhlásiť doslova boj s majiteľmi pozemkov, razantne dotlačiť všetkých, aby sa o svoj majetok pravidelne starali,

-        zabezpečiť noviny (Račiansky výber) bez zásahov z mestskej časti, informovať slobodne a zachovať pluralitu názorov,

-        podporovať športové aktivity,

-        zverejniť na internete živé vysielanie z miestneho zastupiteľstva (webkamera) a taktiež umožniť obyvateľom, aby sa pýtali poslancov a starostu online cez zastupiteľstvo,

-        zlepšiť dopravu a pravidelne opravovať cesty a chodníky,

-        podporovať vybudovanie cyklistických chodníkov,

-        vytvoriť inšpektorov verejného poriadku, ktorí budú sledovať dodržiavanie VZN (napr. vyhlásiť boj s popíjaním alkoholických nápojov na verejných priestranstvách, pri detských škôlkach, pri športoviskách, školách, kostoloch atď.)

-        v parkovacej politike urobiť poriadok, pokúsiť sa uprednostniť parkovanie ľuďom, ktorí tu majú trvalé bydlisko,

A je tiež dobré si uvedomiť, že práve každá časť Rendezu napr. Šajby bojujú dlhodobo s problémami, ktoré iná oblasť vôbec nepozná:

-        neutíchajúce problémy s vodovodnou sieťou, kanalizáciou, ktorá ani po 25 rokoch nie je skolaudovaná,

-        boj o finančné zdroje GIB, BVS, MČ Rača, magistrát,

-        dražby, ktoré doslova ničia obyvateľov sídliska,

-        vybudované cestné komunikácie, ktoré nie sú zatriedené do siete ako miestne komunikácie 3. a 4. tr.,

-        riešiť parkoviská a problémy so súkromnými firmami, ktoré ich vydražili.

Špecifické problémy majú aj iné časti Rendezu, Paseky a Dopravná ulica. Aj keď som sa stretla s hŕstkou ľudí, ktorí mi porozprávali o márnom boji s parkovaním, nevyhovujúcou kanalizáciou, komplikovanou výstavbou nových domov, o problémoch s pozemkami pod bytmi, hlučnosťou neďalekej železnice, dopravnou situáciou atď., predsa len nie som tak vyškolená a neviem o všetkom, čo je tu potrebné riešiť. Určite by mi pomohlo, keby sa o týchto problémoch hovorilo nahlas, ľudia by mali sformulovať svoje požiadavky, ak nenašli cestu k náprave doteraz, a oslovili ma.

Nie som špecialista na všetko, ale snažím sa o to, aby som prispela k tomu, aby sa ľudia otvorili, aby vedeli, čo a kde treba riešiť, napísať, povedať. Aby sa správne informácie dostali v čo najkratšom čase k správnej osobe. Taktiež viem, že to nie je nič nové, prevratné, aj to si uvedomujem, že takéto niečo robí množstvo ľudí. Preto je pre mňa úplne nepochopiteľné, prečo je tak veľa ľudí nespokojných, prečo je toľko malicherných až triviálnych problémov nevyriešených.

Nebudem opakovať sľuby toľkokrát opakované, dookola napísané predvolebné kecy, nič nehovoriace heslá. Ja celý Rendez vnímam ako moje bydlisko, miesto, kde chcem žiť, a preto aj zo sebeckého dôvodu chcem tu mať čisto, pokoj, kľud na život, základné veci vyriešené.

Posledná otázka, s ktorou sa stretávam prakticky denne a neviem na ňu kvalifikovane odpovedať, je „prečo všetky finančné prostriedky idú do Rače, prípadne Krasňan, prečo to, čo pre iné mestské štvrte je normálne, pre Východné je doslova horor, prečo sa nič nedá, nič nie je možné, všetko trvá nekonečne dlho“. Je tisíc zdôvodnení, prečo sa to či ono nevie vyriešiť.

Na túto otázku nepoznám inú odpoveď len, že sa budem snažiť, čo mne budú sily stačiť, aby nás z Východného bolo konečne počuť.

Považujem sa za občianskeho kandidáta a celá moja aktivita smeruje k tomu, aby som sa zastala ľudí, čo tu bývajú a chcú zmenu. Považujem za potrebné verejne povedať, že držím palce Michalovi Drotovanovi, jeho kandidatúru na starostu v Bratislave Rači podporujem. Je to milý, čistý človek, nezaťažený minulosťou. Schopnosti, odvaha a kreativita mu rozhodne nechýbajú. Náš team ľudí, ktorí idú do volieb a chcú zabojovať o pozíciu poslanec miestneho zastupiteľstva plne podporujem.

Čo viac dodať, len toľko, že som slobodný človek, mám zdravý rozum a aj keby to nevyšlo pre mňa pozitívne, rozhodne sa nezbláznim a v práci budem pokračovať.

Dagmar Gelingerová