Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

Ja ani dlho nemusím premýšľať, o čom písať. Zvykli sme si všímať si viac negatívne veci okolo seba. Vraždy, drogy, alkohol, agresivita alebo úplná ľahostajnosť sú sprievodné javy života vo veľkomeste. Aj keď si nechceme pripustiť ten fakt, že je to stále horšie. Bránime sa to vidieť. Pozorujem ľudí okolo seba a vidím, že nielen mládež, ale aj staršia generácia je veľmi nervózna, ba priam agresívna. Stačí len cestovať v MHD alebo navštíviť lekára. Vypočujete si mnoho ľudských príbehov, pohnutých osudov. Doba je taká...

Sídlisko svojou anonymitou pohltí nejeden ľudský osud. Aj na našom sídlisku žije viacero starších ľudí, bojujú so samotou, chorobami. Ale samotou trpia aj mladší ľudia. Vždy ma vydesí, keď človek žije dlhodobo sám. Prečo asi? Chorobami, alkoholom, depresiami sklátený človek, je ako časovaná bomba a je len otázka času, kedy problém prepukne.

Pozorujem uponáhľaných manažérov firiem, zaparkujú svoje tátoše a rýchlo sa schovajú do svojich luxusných bytov. Ženy, ktoré na veľkých autách prídu po deti. Sú také zastrčené v tých terénnych obroch, že ich ani vidieť niet. Ale aj mamičky starostlivo bežiace z práce, nákupmi obvešané sa snažia stihnúť, čo najviac. Uvažujem, že nik nechce komunikovať, nik sa nechce stretávať a už vôbec nik nechce pomáhať, či niečo riešiť. Sused suseda nepozná a po pravde ani nechce. Načo. Veď komunikácia je na obtiaž.

Bratislava je fakt fabrika na prácu. Aj keď som tu vyrastala, detstvo sa už vôbec nepodobá tomu, čo prežívajú terajšie deti. Nik neskáče gumu, nehrá vybíjanú, guličky, schovávačku. Ako deti sme behali po sídlisku, veľakrát robili zle a bolo nás aj 40 detí vonku. Teraz deti prakticky nechodia von, ani nemajú záujem sa stretávať, niečo riešiť, svorne sedia pri PC, komunikujú cez mobil, počítač. Majú virtuálnych priateľov, možno niekde za oceánom a je im dobre. Sú inteligentné, veď si názory vygooglia, nie!!! Deti sa nevedia prakticky spoločensky zabávať, nevedia spievať ľudové piesne, len málokto vie tancovať.

Komunikácia viazne, aktívny pohyb je problém, šport je drahý. Rodičia pracujú stále, ponáhľajú sa a nemajú na nič čas. Alebo nepracujú vôbec a len tak sa povaľujú. Ešte je pochopiteľné, že viacčlenná rodina má starostí vyše hlavy. Ale čo ľudia v strednom alebo v staršom veku celé dni robia?? Určite majú tiež starosti. Veď kto ich nemá.... Ale akosi sa už nevidí, že by ľudia húfne chodili na KORZO, do cukrární na kávičku a dobrý veterník, alebo do divadla, kina, na koncerty. Ľudia sa stretávali, hrali spoločenské hry a bavili sa. Hovorili sa vtipy, riešili sa problémy sveta svorne. Kto mohol, pomohol. Všetko odniesol čas.

Nie som naivná, viem, že tá doba, ktorú ja si pamätám, sa nikdy už nevráti. Každá rodina, keď sa zamyslí, koľko má skutočných priateľov a koľko ich mala pred rokom 1989, určite si povie menej. Poznám rodiny, ktoré držia spolu, ale je ich veľmi málo. Omnoho viac je rodín, kde sa členovia rodiny prakticky nestretávajú.

Možno som toho napísala veľa negatívneho, ale takto to vidím ja. Pýtam sa „kto je teda šťastný?“ Ten, kto má priateľov, funkčnú rodinu a dobrú prácu, dostatok peňazí a dobré zdravie. Je vôbec niekto, kto to všetko má.......




0 komentárov:

Zverejnenie komentára